Sedim v autobuse, zrazu je vsetko ine, trava je viac zelena, vtaky su uuuplne ine, dieta oproti mne sa inak smeje, cas akokeby sa zastavil...
Je to uz viac ako rok dozadu. Bola som na ceste na moj prvy zapocet na vysokej, z matiky. Ked sme boli v autobuse, zavolala mi kamaratka, ze ci viem, ze zomrela sestra nasej kamaratky, tu jej sestru som poznala tiez dobre. Sok, neverila som tomu, co sa stalo, preco, ved mala 22, ako, nechapem. Sedela som v autobuse a hned volala dalej, ci je to pravda. Telefonat, ano, je to pravda, po celom meste su jej parte. Zrazu tma, nepamatam si cestu do skoly, len viem, ze som zamierila rovno na zachod, plakala som, myslela som, ze bude aj zvracat... Ale na ten zapocet som sla, hoci mi vraveli, ze nemam ist. A ten zapocet som napisala najlepsie v zivote ako sa dalo, na plny pocet a to preto, ze mi na nom vobec nezalezalo, zrazu cela skola nebola dolezita, zrazu som sa na tom mojom strese pred tym zapoctom tak smiala, ze aka som hlupa... nezamyslala som sa nad tym, co pocitam. Matiku mam v krvi, vdakabohu, som len manulane bez rozmyslania dopocitala a pozerala som sa von oknom, citila som slzy, ale nie, tu nebudem plakat, len som sa pozerala von oknom a zrazu bolo nebo ovela modrejsie, vsetky hlasy, zvuky sytejsie. Moje vsetky zmysli ako keby nabrali novy rozmer, ktory som dovtedy nepoznala a vychutnavala som si ho. Citila som zivot. A bola som za to vdacna. Mala som v sebe pocit, akokeby som sa pozerala na svet ocami mrtvej kamaratky, akokeby som naraz chcela vsiaknut tolko dojmov kolko sa len dalo, akokeby som sa pozerala na vsetko prvy a posledny krat. A bol to nadherny a neopisatelny pocit. Uvdomila som si, ze kolko veci som len tak prehliadala, ze ako som marnila svoje minuty...svoj zivot. Ze fakt nikto z nas nevie, co ked sa uz zajtra nezobudi, co ked uz nikdy neudem vidiet nadherne zlte slnecnice, kt bolo popri ceste tolko a nikdy som im nevenovala taku pozornost, co ked, uz neuvidim slnko, nebudem pocut ten krasny bezstarostny detsky smiech...vobec nic. zrazu bude ticho.
TICHO.Ako ked hodis do vody kamenny
nahrobok z vlastneho hrobu a kruhy na
hladine sa pomaly rozplynu. Ticho ako
vecnost.
Zaujimave, ze takto si musime zacat vazit zivot az ked niekto v nasom okoli zomrie a my si uvedomime, ze fakt nie sme nesmrtelny a ze minuty sa stale hybu dopredu a nie dozadu...
Pohreb tej kamaratky bola najhorsia vec co som v zivote zazila...nemozem do vtedy pocut penicku od Desmodu a dalsiu od Smatanovej, vzdy na nu myslim... ale vzdy mi tie pesnicky pripomenu, ze mam otvorit oci a zit, zit naplno, vnimat naplno, citit naplno lebo raz naozaj pride ten koniec a potom uz cas nebude.
Cize:
Chod a ukaz, co je v tebe, chod a ukaz, ze vies zit! Ved svet patri tebe- chod a ukaz, ze sa v nom vies presadit!!!
Komentáre